Kde bolo tam bolo, za horami odpadkov a riekami bez života, žili si v smutnej chalúpke Piadík a Piadinka. Boli to maličkí piadimužíci, ktorí sa celé dni hrabali v odpadkoch aby našli niečo pod zub. Piadík často staval rôzne vynálezy z odpadkov, aby sa chránili pred zlými armádami znečisťovateľov. Na tejto planéte nikdy nevideli žiadnu peknú rastlinku, modrú oblohu alebo čisté jazierko. Viete na akej planéte Piadík a Piadinka žijú? Je to planéta Zem. Povedali ste si, že takto to na Zemi predsa nevyzerá? V tom máte zatiaľ pravdu, nevyzerá, ale bude. Piadik a Piadinka totiž žijú v budúcnosti, ktorej sa snažíme zabrániť.

Jedného dňa sa spoločne vybrali na horu odpadkov neďaleko ich chalúpky. Volali ju Nekonečná hora, pretože pri pohľade na ňu nevideli kde je jej koniec. Na vrchol sa ešte nikdy nedostali. Ako sa prehrabávali v starých, šatách, topánkach a nábytku, aby našli kúsok jedla zahrabaného hlboko v hore, uvidela Piadinka niečo, čo jej vyrazilo dych. „Piadík! Piadík! Poď sa sem rýchlo pozrieť!“ zvolala. Piadík utekal čo mu nohy stačili. Bol veľmi zvedavý čo jeho sestričku tak zaujalo. Keď k nej dobehol ostal len nemo stáť s otvorenými ústami. Piadinka držala v rukách veľkú obrázkovú knižku. Na jej stránkach boli nádherné fotografie Zeme. Bola to stará knižka a niektoré stránky boli zažltnuté, ale aj tak išlo o najkrajšiu vec akú kedy videli. V tomto svete to nebolo nič ťažké. Toho dňa sa vrátili domov skôr a až do hlbokej noci si knižku spoločne listovali v postieľke. Nemohli uveriť tomu, že tá nádherná planéta bez znečisťovateľov na každom kroku je v skutočnosti rovnaká planéta na akej žijú. Keď sa dostali na koniec, tak zistili, že knižka bola vyrobená pred päťdesiatimi rokmi. „Ach ako by som si len priala vidieť to na vlastné oči“ prehodila smutne Piadinka.

Piadík nerád videl sestričku smutnú a tak jej sľúbil, že sa pokúsi vyrobiť stroj času, aby sa spoločne pozreli na to, čo sa s ich nádhernou Zemou stalo. Tú noc sa im snívali nádherné sny o kúpaní v čistučkých jazierkach, o počúvaní štebotania pestrofarebných vtáčikov a prechádzaním sa po zelených lúkach, plných zajačikov a srniek. Keď sa Piadík skoro ráno zobudil, bol odhodlaný dodržať svoje slovo. Celé dni sa neúnavne hrabal v Nekonečnej hore, aby našiel potrebné súčiastky pre svoj vynález. Pritom ho často ohrozovali plecháči, pretože tých bolo pri hore najviac. Plecháči boli jedným z rôznych druhov znečisťovateľov. Raz ho naháňali dokonca až šiesti! Piadíkovi sa však podarilo utiecť a schovať do starej práčky neďaleko chalúpky. Po pár hodinách plecháči prenasledovanie vzdali a vydali sa naspäť do svojho kráľovstva pod Nekonečnou horou.

Takto to pokračovalo celé mesiace, až jedného dňa prišla Piadinka domov so starou konzervou tuniaka, ktorú našla po dlhom dni prehrabávania sa v odpadkoch. Keď otvorila dvere do chalúpky, konzerva jej vypadla z rúk. Pred ňou stál upotený Piadík hneď vedľa stroja času, ktorý práve dokončil. Bol veľký až po strop ich chalúpky a ovešaný asi miliónom káblov rôznych farieb. Z dvierok v jeho strede vyžarovala slabá, ale hypnotizujúca modrá žiara. „Ideme ho vyskúšať?“ opýtal sa Piadík. Piadinka ho bez slova chytila za ruku a spoločne vstúpili dovnútra. Piadík postláčal pár gombíkov, ktorým Piadinka nerozumela, nastavil na obrazovke rok 2019 (rok založenia Piadiboxu) a celý svet sa začal točiť, zmenšovať a zároveň zväčšovať, rozširovať a zároveň zužovať. Oboch ich z tohoto kolotoča rozboleli brušká, ale našťastie bolo čoskoro po všetkom. Tvrdým nárazom pristáli. Neboli si istí či prístroj fungoval správne a tak sa trošku obávali čo ich vonku čaká. Mohla tam byť predsa celá armáda znečisťovateľov. Pomaličky otvorili dvere. To čo uvideli rozhodne ani jeden z nich nečakal.